reklama

Obyčajní tribúni v Novembri´89 a potom....Košice

- moje spomienky na udalosti spred 25 rokov, skoro  tak, ako som som ich zosumarizovala pre vydanie spomienkovej knihy regionálnych  aktérov Nežnej .  Autentické, podľa najlepšieho vedomia a svedomia i keď je možné, že iným sa budú javiť veci  inak - a pamätat si budúcelkom  iné  - a inak:-)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)

Bála som sa . Bol to taký zvláštny strach zmiešaný s eufóriou. Tie nasledujúce týždne po piatku 17-teho boli to najzvláštnejšie , čo som kedy zažila .

Ako hovoril môj manžel Peter / Peter Rašev, košický novembrový tribún / - neboli sme žiadni odhodlaní disidenti, čakajúci na iskierku, čo zapáli vatru... košickí herci boli príliš ďaleko od Charty´77 a Nekolik vět , nikdy sme tie texty ani žiadne samizdaty nečítali . O udalostiach na Národnej tříde sme sa dozvedeli z rakúskej televízie a z pošty, ktorú poslal po kuriérovi lietadlom Milan Kňažko z Prahy. Jeho obálku z výzvou Občianskeho fóra vyzdvihla kolegyňa na letisku. V pondelok večer sme mali normálnu skúšku – a keď okolo divadelného klubu prechádzal po Leninovej ulici študentský sviečkový sprievod – spontánne sme sa k nim pridali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vtedy zaznelo zborové „ herci sú s nami !“ – a od tej chvíle sme sa obaja upísali na niekoľko mesiacov Občianskemu Fóru , ktoré v tých dňoch založilo niekoľko ľudí v ktoromsi košickom byte.

 Na druhý deň ráno bol divadelný aktív, kde sa košickí divadelníci pridali k výzve pražských a bratislavských divadiel. Divadelné štúdio SMER , to bolo miesto, kde sa uskutočnili prvé diskusie s divákmi , ktoré sme narýchlo zorganizovali namiesto predstavení. Tam pribehol udychčaný brnenský herec z Divadla na provázku a prvý raz povedal nahlas , že treba zrušiť vedúcu úlohu KSČ. Po jeho slovách zostalo hrobové ticho, všetci sme to neveriacky spracovávali a vtedajší riaditeľ divadla skoro skolaboval. Jeho reakciou bolo, že v ďalšie dni prikázal zavrieť štúdio .

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Až po niekoľkých dňoch, keď tlak verejnosti silnel a ja som ho verejne obvinila z klamstva – dovolil opäť ho otvoriť. Ale to už sme s manželom aktívne spolupracovali s tými pár ľuďmi, ktorý v Košiciach založili OF. Bol medzi nimi aj kolega herec Jozef Švoňavský, ktorý ma oslovil, že čosi treba riešiť na OF a potrebuje auto. Išli sme tam spolu – a odtiaľ priamo na dôležité stretnutie s vtedajším predsedom strany Obrody a členom Krajského výboru Národného frontu SSR Jozefom Širotňákom. Bolo potrebné, aby sa celý NF zaktivizoval a podporil protesty.

To bol začiatok mojej spolupráce s OF. Hodená do vody s rovnakými neplavcami. Vôbec som netušila, na čo som sa podujala : ako komunikovať so súdruhmi, čo a ako žiadať, čo očakávať... Na prvom stretnutí signatárov, či sympatizantov OF som nepoznala nikoho. Požiadali ma, aby som išla na rokovanie v mene OF , tak som išla. Cestou som premýšľala, čo povedať, ako reagovať .../ Neskôr som takých dôležitých stretnutí absolvovala oveľa viac – a prekvapenia boli mnohokrát na oboch stranách. Niekedy bolo naozaj ťažké sa orientovať, ktorý akčný výbor je „ten pravý“ – teda: ktorý chcú zamestnanci a ktorý si založili bývalí funkcionári KSČ. /

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po návrate zo stretnutia ma požiadali, aby som moderovala zajtrajší míting, ktorý chystali pred Vedeckou knižnicou. Navrhla som, že bude lepšie, ak to vezme Peter – je chlap, má známy charizmatický hlas . Ak sa nám teda podarí presvedčiť opatrovateľku, aby prišla aj poobede k 8 a 4 ročnej dcére. / Bola to zlatá žena , prišla aj vtedy – aj vždy potom, , keď sme ju potrebovali. /Nemala to ľahké – bola silná diabetička na inzulíne a v tých ďalších týždňoch sme ju dvakrát našli nad ránom v kóme zo strachu, keď nám eštebáci chodili v noci kopať do dverí a my sme ešte makali v koordinačnom výbore. To, že stávali pred naším vchodom a fotografovali -o tom nás pravidelne informovali susedia. Vtedy som sa naozaj veľmi bála. Dcéry nám potom chodili na striedačku strážiť moje študentky z Konzervatória , ktoré sa tešili na adrenalínové zážitky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Celé dni a dlho do noci sme trávili čas v koordinačnom centre, ktoré sídlilo vo výstavných priestoroch na Leninovej ulici – priamo oproti vchodu do Košického Dómu Sv. Alžbety. Poskytli nám ho výtvarníci krajskej organizácie ZSVU , tak ako sa oficiálne uzniesli na zhromaždení z 27.11.1989.

Každý deň sme pripravovali mítingy, robili výjazdy – a večer sme diskutovali s občanmi v Dome ROH/ Štátne divadlo bolo v tom čase v rekonštrukcii a hrávalo sa vo veľkej sále Domu Odborov/ - lebo zľaknutý riaditeľ ho nakoniec dal k dispozícií, nakoľko sa stovky ľudí každý večer do štúdia už nezmestili.

Zamestnanci Vedeckej knižnice nás pri prvých mítingoch nechceli pustiť na balkón/ vraj z bezpečnostných dôvodov / a po prvý krát sme sa tam ocitli až počas generálneho štrajku. Nakoľko to bola spoločná celorepubliková iniciatíva, nechystali sme ju nijako mítingovo. O to väčší bol náš šok, keď absolútne preplnené námestie stálo - a čakalo. Tá davová psychóza, že čosi sa musí stať ... bola mimoriadne silná.

Na balkóne sme nemali žiadnu aparatúru. Našťastie sa komusi podarilo zohnať aspoň megafón, tak Peter vyzval ľudí zaspievať si hymnu a v pokoji sa rozísť ... bolo zrejmé, že ľudia očakávali viac : že im ktosi povie, čo ďalej , že ich usmerní, povzbudí – ale v prípade potreby aj zastaví. „Na biely dom !„ /vtedajšie sídlo KSČ / zaznelo z davu – stačilo z balkóna odpovedať „poďme“ - a všetko mohlo skončiť inak. Stačila iskra - a odhodlanie a eufória davu sa mohla zmeniť na nenávisť.

 Peter situáciu , našťastie, zvládol . Pochopili sme, akú obrovskú zodpovednosť sme na seba prebrali.

Už na druhý deň , v zápisnici / mám ju aj s niekoľkými ďalšími originálnymi dokumentmi v domácom archíve / z prvého zasadnutia Koordinačného výboru Občianskeho Fóra Košice – Šrobárova ulica č. 2 28.11.1989 sa rozdeľovali kompetencie

a sú prítomní členovia:

Marcel Strýko , Peter Rašev, Ľuba Blaškovičová ,JUDr. Martin Hvozdík, Dr.Ivan Žežula CSc., Richard Zimmer, Ing.Štefan Tomčo, Jozef Leško, Jaroslav Kerner, Miroslav Pollák, Jozef Horváth, Jozef Švoňavský, Matouš Melich, Peter Bulla, Ľubomír Badiar, , Pavel Smejkal

Neprítomní : Erik Groch, Tibor Varga

Do pracovných komisií boli ďalej začlenení : Peter Holéczy, Viktor Ševčík, Jozef Bakšay, p. Jirásek,

Mikuláš Jesenský, Tibor Ičo, p. Vykoukal, p. Horec, Marta Komárová, Boris Velat, Vojtech Fejfar

Ľubo Badiar nám vyrobil prvé preukazy členov KV OF . Mám ho dodnes .

Ďalšie dni boli hektické, očakávalo sa zostavenie novej vlády a splnenie požiadaviek OF a VPN.

V Košiciach sme ešte stále boli OF – nakoľko sme prvé info dostali z Prahy a spontánne sa pridali . Aj Spravodaj 1/89 z 3.1.2 je Spravodajom Občianskeho fóra. Neskôr na nátlak bratislavského centra VPN sme nad vchod dali pútač OF – VPN . A kedy sme zostali iba VPN - si už nepamätám...

Prežívali sme šialené a úžasné dni zároveň. Ľudia nám do škatule od topánok vhadzovali dobrovoľné príspevky na papier, tonery, telefón.... Keď už bola škatuľa veľmi ťažká, poprosila som pracovníčky Slov. sporiteľne na pobočke , kde sme mali ako rodina účet / OF vlastný účet nemohlo mať – neboli sme ani PO ani FO / , aby nám pomohli to spočítať. Zostali v sobotu po pracovnej dobe a 3 hodiny počítali drobné. Bolo tam viac ako 69 tisíc korún. Jedinýkrát boli na našom účte pár týždňov desaťtisíce.

V Košiciach sme privítali aj „Vlak nežnej revolúcie“ – keď nás kolegovia z Bratislavy prišli povzbudiť, aby sme sa nebáli . Juraj Jakubisko, Deana Horváthova, Andy Hryc, Dača Turzonovová... prehovorili ku Košičanom z balkóna Vedeckej knižnice. Bolo od nich obetavé cestovať tam a späť – lebo vtedy sme sa už nebáli . Ani my, ani občania - vtedy sme už vedeli, že nás nebudú vešať na kandelábre / ako vravela moja maminka /, ani na nás nepustia ľudové milície...

Náš koordinačný výbor sa rozrástol . Dostali sme nové preukazy , už aj s fotografiou. Na tom mojom mám srdiečko a podpis budúceho prezidenta Havla, zo dňa, keď som ho sprevádzala po VSŽ.

Mnohí, ktorí sa dobrovoľne pridali ako spolupracovníci a pracovali v prízemí na oddelení styku s verejnosťou , alebo sa stali členmi nejakého iného „ fóra“ / tých sme zriadili niekoľko /, sa medzi sebou dovtedy ani nepoznali.

Táto databáza nemá dátum, ale je rovnako autentická ako tá predošlá:

K uvedeným členom Koordinačného výboru pribudli :

Ivan, Germanič, Peter Neuwirth, Zbyněk Prokop, Vladimír Komár, Boris Šterbák, Peter Gavorník, Peter Kalmus, Slavo Stračár, Ivan Ľupták, Gabriel Kládek, Ján Kopnický, Jaroslav Polák, Anton Ihnát, Vlado Chlípala, Pavol Cacara, Miroslav Matejka

Preukazy spolupracovníkov boli vydané:

Ladislav Polák, Dana Hajduová, Eva Huščavová, Jana Olearníková, Vojtech Bodon, Jaroslav Toldy,

p. Broniševský, p. Trebišovský

V Štatnom divadle bol hercami zvolený nový šéf činohry namiesto dovtedajšieho /ktorý bol súčasne aj predsedom KSČ v divadle / Štefana Fejka, mladý , ambiciózny, kreatívny - dovtedajší predseda SZM - Milan Antol.

Peter dostal v októbri v pripravovanom predstavení Fidlikant na streche, v réžii Borisa Slováka, postavu ruského revolucionára Perčika. Mal skúšať každý deň . Keď sa ospravedlňoval zo skúšok , p.Slovák so svojím povestným, bohémskym šarmom opakoval : " Jdi, chlapče, jdi - bujuješ taky za mne" ...A keď na januárovej premiére vstúpil Perčik - Peter na scénu , mal niekoľkominútový standing ovation .

Medzitým sme ako členovia KV VPN na striedačku chodili do Bratislavskej VPN na Jiráskovu na stáž. Pokladali sme to za zbytočné . Nebolo . Nadviazali sme kontakty, spoznali ľudí a pochopili, že v Bratislave pracujú inak ako my v Košiciach. Nechceli sme centralizmus, neverili sme autoritatívnym krikľúňom. Členovia KV VPN v Košiciach sme podpísali prehlásenie, v ktorom sme zásadne nesúhlasili, aby sa ministrom vnútra stal Vladimír Mečiar. Škoda, že nás vtedy nepočúvali... Ale V. Mečiar nám to nezabudol ...

V decembri bola na 2x vymenená vláda - a veci sa začali prudko meniť.Košický primátor Ján Trebuľa , ktorý to jasne chápal a nemienil brzdiť rozbehnutý proces na stretnutí s P.Raševom a Ľ .Badiarom 11.12.1989 sľúbil splniť požiadavky KV VPN: mohli sme zostať v budove na Šrobárovej, pokiaľ sa pre VPN neuvoľnila časť Múzea v Dome KVP, poskytol počítačovú techniku a administratívnu pomoc, miesto v rade MNV pre 2 členov , tlačiarenské kapacity aj finančnú dotáciu vo výške 300 000 Kčs. To bolo nesmierne dôležité , pretože všetci pracovali už týždne dobrovoľne a zadarmo a niektoré náklady bolo potrebné uhradiť a nakúpiť kancelársku techniku.

V KV sme začali hľadať kandidátov na uvoľnené funkcie riaditeľov v niektorých podnikoch a na kooptovanie poslancov do miestnej a mestskej samosprávy.

Ako prišli Vianoce – sme ani nezbadali. Viem, že som 23.12. na vlastnej Škodovke na nosiči priviezla z Mestských lesov 6 stromčekov pre 5 rodín, ktorí sme mali deti a najväčšiu borovicu sme umiestnili do kontaktnej haly. Ozdoby na ňu v priebehu dňa nám prinášali ľudia...

V KV sme sa väčšina poznali iba mesiac a mali sme navrhovať ľudí do dôležitých funkcií ?... Nevedeli sme, komu môžeme veriť a tak sme hľadali vo vlastných radoch . Nie vždy to bolo múdre rozhodnutie- ako sa ukázalo až časom. Za primátora sme navrhli Jána Kopnického , námestníčkou sa stala Judita Štofková a ja som bola kooptovaná do Mestského národného výboru ako poslankyňa a predsedníčka komisie kultúry. Bola možnosť kooptovať aj 2 poslancov do Federálneho zhromaždenia , ktorí by už volili za priezidenta Václava Havla. Rozhodnutie padlo na Petra Raševa a Jozefa Bakšaya. Za poslanca Národnej rady bol kooptovaný Marcel Strýko.

30. 12. 1989 bolo v Košiciach mimoriadne mestské zastupiteľstvo, kde bol zvolený nový primátor, námestníčka a niektorí poslanci.

Boli sme všetci nesmierne vyčerpaní zo stresu a nedostatku spánku , ale šťastní a plní optimizmu.

Všetky konšpiračné teórie o tom, ako bola revolúcia štátnou mocou pripravená a manipulovaná, sú nezmyslom. V Košiciach určite nie. Iste, je možné, že sa medzi nás infiltrovali aj prospechári či dokonca eštebáci /?/ - ale ja som sa nedala nikomu ani zneužiť, ani manipulovať. Robila som vlastné rozhodnutia. Nikdy som to neoľutovala. Dokonca ani vtedy nie, keď sa ukázalo , že revolúcia môže naozaj požierať vlastné deti . S manželom sme nato doplatili viackrát . Po prvýkrát už v januári, keď nový šéf odobral bez upozornenia Petrovi všetky divadelné úlohy a preobsadil ich / vraj pre jeho dobro /- a keď nám obom kolegovia na aktíve / o ktorom sme si boli istí, že Petra podrží /vykričali , že sme sa nezaujímali o divadlo , keď oni v napätí čakali, čo s nimi ďalej bude, ale riešili sme nepochopiteľne iných a všetko ...a vôbec : kto nás zvolil do nejakého koordinačného výboru ? a za koho a v koho mene sme stáli na tribúne ? Pripadali sme si ako Chauseckovci chvíľu pred popravou...

 Boli medzi nimi aj tí , čo v prvých dňoch chceli pomáhať. Ale rýchlo to vzdali. Asi sa príliš báli - možno tých kandelábrov , možno toho množstva práce, alebo tej zodpovednosti .. a možno potom neskôr len závideli. Lebo odvaha a úspech sa zvyčajne neodpúšťa. / Ale aby som bola spravodlivá : až 2 kolegovia sa ohradili, že až toľko pľuvancov si možno nezaslúžime ./

Peter dal v ten deň v divadle výpoveď a odišiel do Prahy do Federálneho zhromaždenia. Ja som sa neskôr vrátila k dcéram a k práci v divadle a na Konzervatóriu. Koordinačný výbor sa presťahoval do Domu KVP, kam prišli noví ľudia ako normálni zamestnanci a pracovali na príprave prvých slobodných volieb.

 Obaja sme boli v tých júnových voľbách zvolení. Peter sa však po roku vzdal svojho mandátu poslanca FZ kvôli pomlčkovej vojne a lustračnému zákonu / dobrovoľne to zopakovala iba Magda Vášáryová a jeho výrok, že nechce, aby naše dcéry cestovali s pasom do Čiech sa stal povestným / - a vrátil sa k herectvu. Na chvíľu bol dokonca skvelým šéfom činohry, kým v r. 1996 minister kultúry Hudec za veľkej podpory Vladimíra Mečiara nespojil prešovské a košické divadlo . Vtedy sa do nového Východoslovenského vrátili páni, ktorí v r. 1990 z neho odišli – a rovnako nezabudli. Vyhlásili sme štrajk – prvý od Nežnej. Bratislavskí kolegovia nás nepodržali, spamätali sa, až keď sa to týkalo aj ich . A tak sme obaja dostali z divadla výpoveď. Peter okamžitú a o 2 mesiace aj ja. Súdili sme sa o protiprávnosť výpovedí , Peter 7 rokov, ja len 5. Obaja sme svoje causy vyhrali . Ale vôbec sme sa necítili ako víťazi...

Naším jediným víťazstvom bolo založenie Staromestského divadla, ktoré dočasne vrátilo Petra na dosky, ktoré preňho znamenali všetko. Nikdy sa s tou nespravodlivosťou nevyrovnal. Odišiel v r. 2008 na tú „hnusnú chorobu“ , ktorá ho dostala príliš skoro...

Staromestské divadlo ho prežilo a od februára nesie jeho meno .Oslávili sme 15 rokov jeho existencie a skoro 500 000 divákov. Jedinečný projekt Imaginácie, ktoré sú „mojím dieťaťom“ za 5 rokov videlo viac ako 90 tisíc ľudí . Okrem Štátneho divadla nepretržite pôsobím ako nezávislá poslankyňa na viacerých úrovniach komunálnej samosprávy - celých 25 rokov. 

Ľuba Blaškovičová, členka Koordinačného výboru OF-VPN Košice , 1989 -1990

  • Napísané podľa najlepšieho vedomia a svedomia v novembri 2014

Ľuba Blaškovičová

Ľuba Blaškovičová

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

- povolaním herečka, členka Štátneho divadla Košice . Mimovládna aktivistka aj bývala hovorkyňa Grémia 3S. Zakladateľka a managerka Staromestského divadla / v súčastnosti už nesie meno zosnulého manžela/ Petra Raševa. 25 rokov nezávislá poslankyňa na rôznych úrovniach komunálnej samosprávy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu